Nemecky píšuca slovenská spisovateľka a novinárka Irena Brežná (1950) sa dostala do slovenského povedomia dvomi spôsobmi. Jeden lepší ako druhý.

Po prvé ako autorka niekoľkých kníh publikovaných v nemeckom jazyku začala byť v preklade vydávaná bratislavským feministickým vydavateľstvom Aspekt. Ten vydáva knihy spisovateliek preto, aby sa na ne napríklad nezabudlo – čo sa takmer stalo v prípade Etely Farkašovej – a tiež preto, aby sa o nich vôbec na Slovensku vedelo, resp. aby sa dostali slovenským čitateľom (opäť) do ruky – Olga Tokarczuk, Virginia Woolf, Elfriede Jelinek, Irena Brežná. V prípade Brežnej Aspekt siahol najskôr po publicistike, keď vydal knihu jej reportáží s názvom Tekutý fetiš. Jedná sa o prierez jej novinárskou tvorbou, za ktorú dostala niekoľko ocenení (Cena nemeckého feministického časopisu EMMA pre novinárky, Cena Theodora Wolfa, Mediálna cena Nadácie Christopha Eckensteina). V druhom prípade slovenskú literárnu obec oslovil román Na slepačích krídlach (2007), za ktorý Brežná získala Cenu Obce spisovateľov Slovenska. Tomuto všetkému na slovenskej literárnej scéne predchádzalo vydanie novely Psoriáza, láska moja bratislavskou Archou v roku 1992.

Po druhé si Irena Brežná na Slovensku získala pozornosť kauzou Rydlo. Poslanec za Slotovu Slovenskú národnú stranu Jozef M. Rydlo, ako Brežná najskôr napísala do Berner Zeitung, paralelne so švajčiarskou invalidnou rentou poberal tiež slovenský poslanecký plat, čo – okrem iného zverejneného v tomto článku, neskôr preloženého denníkom Sme – významne rozvírilo hladiny slovenskej mediálnej scény.

Naďalej občas vychádzajú preklady článkov a esejí Brežnej v spomínanom denníku, niečo z jej publicistickej tvorby je možné nájsť trebárs v kvalitnom internetovom Salone plnom renomovaných mien. Osobné publicistické povedomie má Irena Brežná vybudované nielen vzdelaním (slavistika a psychológia v Bazileji) ale tiež mnohými zaujímavými skúsenosťami. Do svojich osemnástich rokov žila s rodičmi v Trenčíne, odkiaľ vďaka intervencii sovietskych vojsk v šesťdesiatom ôsmom rodina emigrovala a usadila sa vo Švajčiarsku. Dvanásť rokov pracovala Brežná pre Amnesty international, kde koordinovala skupiny sovietskych väzňov, ako vojnová spravodajkyňa pôsobila v Čečensku, písala o ňom pre švajčiarske a nemecké noviny.

Vydavateľstvo Paseka jej vydalo preklad románu Die beste aller Welten s českým názvom Nejlepší ze všech světů, čo je vlastne vyššie spomínaná kniha Na slepačích krídlach.

Sama autorka v niekoľkých rozhovoroch poprela, že by kniha bola autobiografická a na začiatku textu takisto figuruje upozornenie ohľadne čisto náhodnej podobnosti v prípade, že by príbeh čitateľovi pripomínal isté skutočnosti. Avšak ťažko je veriť autorke i spomínanej upomienke, napríklad aj potom, čo si prečítate krátky článok historika Vojtecha Čelka, jej kamaráta z mladosti, práve z toho obdobia, kedy bola autorka vo veku hrdinky príbehu. Mnoho detailov z knihy má jasnú paralelu v Čelkových pamätiach.

Román Nejlepší ze všech světů je veľmi pozoruhodným rozprávaním. V ich forme sa čitateľovi predostiera svet jedenásťročného dievčaťa a svet dospelých videných očami ich dcéry i vnučky, všetko v jednej, a tej istej osobe. Príbeh je priestorovo zasadený do významného slovenského mesta Trenčín, časovo do päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Na asi stopäťdesiatich stranách je vysoko pravdivo a až neuveriteľne triezvym spôsobom popísané všetko tak, ako by si to ktokoľvek mohol pamätať a pomocou textu Nejlepší ze všech světů oprášiť. Donútené zmeny zamestnaní nepohodlných právnikov na radových robotníkov, miznutie ľudí, masírovanie detského vedomia komunistickou stranou už v útlom veku atď. Intenzívna a prehnane naivná kniha tak, ako len kniha písaná na spôsob detského myslenia môže byť. Detská optika, svojské analýzy situácií nepochopiteľných pre nedospelý rozum, neočakávanie zla skrytého za obalom všeobecne pozitívneho prístupu ku všetkým. Malé dievča chce zomrieť za svoju vlasť ako hrdinka, je pripravená bojovať proti všetkým kapitalistom, ktorí vyčkávajú tesne za hranicami krajiny plnej dobrotivých proletárov, kedy títo urobia osudovú chybu, aby im materskú zem napadli, spustošili a odkomunizovali. A to ani jedenásťročná školáčka nemôže dopustiť, aspoň tak jej to hovoria v škole a tak tomu ona obrovsky verí. Je potrebné budovať, brániť a byť neustále v strehu. „Když nebe nad naší vlastí zčerná a zakryje slunce, znamená to, že se nám daří dobře a industrializace postupuje kupředu a žádné slunce už nepotřebujeme.“ – znejú myšlienky mladej budovateľky, ktorá si večer podáva vlastné hlásenia – „A každé ráno si dávám závazek a večer sama sobě podávám hlášení, o kolik procent jsem závazek překročila.“ Jedná sa vlastne o brilantný literárny dôkaz, pamäť doby, kedy obrovské množstvo dospelých ľudí fungovalo na veľmi obdobnej báze, ako mentalita tohto – inak nadmieru inteligentného – dievčaťa, so znamenitým pozorovacím darom. Napriek tomu, že jej zo dňa na deň zmizne matka, ktorú slečna na začiatku fázy dospievania zrejme potrebuje ako soľ, rozprávačka nepôsobí rozhorčeným dojmom, ale naopak analyzuje, čo asi matka urobila nesprávne.

Výnimočnosť tejto knihy, ktorá skutočne výnimočnou je, väzí kvalite vypracovania textu a samotnej myšlienke poňatia opisu historicky dôležitých udalostí pre krajinu aj pre konkrétne zasiahnutých ľudí, nie príliš tradičnou metódou spracovania detským pohľadom a viac-menej pomocou slovnej zásoby úmernej veku rozprávačky. Hodnotou je možno publikáciu zaradiť niekam medzi Arnošta Lustiga a Júliusa Vanoviča, ktorý päťdesiate roky a znárodňovanie vykreslil v Kronike nepriznaného času, kvalitou textu je blízko brilantnosti Samka Táleho. Nejlepší ze všech světů je knihou vytriezvenia pomocou naivnosti okrádaných.