Po takmer tri a pol storočí sa na Slovensku – teda v severnej časti zaniknutého Uhorského kraľovstva – opäť objavuje drak. A dokonca nie obyčajný, ale Veľký šarkan. Tajuplný Spolok Zasvätených z Košíc sa vydáva na životunebezpečnú drakobijeckú výpravu, počas ktorej tuhne krv v žilách. Žiaľ, tento zdravotný stav nie je spôsobený dobre napísaným príbehom, práve naopak.

Dušan D. Fabian sa vo svojom najnovšom románe Pestis Draconum rozhodol využiť – alebo skôr zneužiť – množstvo podnetov z fantasy, hororu, rozprávky a trileru. Vytvára tak neveľmi pestrý akčný humbug, v ktorom sa miesia epigónske pokusy napodobniť čitateľsky príťažlivú poetiku svetovej produkcie, počnúc Danom Brownom, cez Stephena Kinga, Sergeja Lukianenka či Christophera Paoliniho, až po J. K. Rowling. Výsledkom takéhoto tvorivého písania nemôže byť nič iné, azda ak céčková literatúra schopná osloviť možno stredný školský vek, hoci ašpirácia zaujať hlavne dospelého čitateľa je zjavná, o čom svedčí napríklad aj zopár erotických scénok.

Psychologické uchopenie postáv dospelých mágov i ponor do duše tínedžerskej čarodejnice Eriky Kmotríkovej alias Eryxie sa až priveľmi podobá lacnej optike amerického literárneho braku. O to viac sa potom slovenský topos javí v románe groteskne a umelo, míňa sa účinku vyťažiť z historicky a mýticky bohatého priestoru látku na kvalitnú špekulatívnu fabuláciu. K tomu by napokon s určitosťou dopomohlo aj vyzretie štylistickej stránky autorovho rukopisu, pretože deskriptívne pásma – nehovoriac o inom – často skĺzajú na úroveň informačného letáku.

Napísať gýč, od ktorého sa čitateľ neodtrhne, pokým nedôjde až na poslednú stranu, je majstrovstvom, ktorým Fabian – nanešťastie – neoplýva. A preto sa i v budúcnosti dajú očakávať iba ďalšie chabé imitácie.