Kedysi dávno mal diabol roztopašnú náladu a vytvoril magické zrkadlo, ktoré všetko pekné a dobré zmenšilo na veľkosť zrnka prachu a všetko škaredé a zlé odrážalo v ešte škaredšej a pokrivenejšej podobe. Namiesto skvelých myšlienok sa preto v zrkadle objavovali grimasy. Študentom čarodejníckej školy sa zdalo, že až teraz možno spoznať skutočnú podobu sveta a ľudí. Vyleteli preto s týmto poznávacím inštrumentom až k nebu, ale silný kŕč úškrnku v zrkadle im ho vyrazil z rúk. Spadlo na zem a rozbilo sa na nekonečný počet drobných črepiniek. Poletovali vzduchom a padali ľuďom do očí a do sŕdc. Tí, ktorým sa črepinka usadila v oku, vnímali len tú horšiu stránku sveta a tým, ktorým sa zabodla do srdca, zostal namiesto neho len kus ľadu, neschopný citov. Drobné semienka chladu sa vo vzduchu vznášajú dodnes.

Jedna z takýchto črepiniek sa usalašila v srdci Kaya, ktorý sa nechal zlákať dokonalou, a preto mŕtvou krásou ľadovej kráľovnej, disponujúcej jediným citom – citom estetickým. Strávil istý čas v jej nádhernom zámku, ktorého steny boli z chumeliaceho sa snehu, okná a dvere z ostrých vetrov. Množstvo priestranných, pustých, ľadovo studených sál osvetľovala polárna žiara. Všetko dokonale čisté, priehľadné a vznešene krásne. Uprostred nekonečnej prázdnej sály bolo zamrznuté jazero s tisícimi navlas rovnakými kúskami ľadu a v strede tohto zrkadla rozumu sedávala ľadová kráľovná. Kay skladal z kúskov ostrého plochého ľadu obrazce, pripomínajúce písané slová. Nikdy sa mu však nepodarilo vytvoriť to, ktoré si želal naviac: večnosť.

Andersenov variant kráľovstva ľadu ako ríše smrti pripomína chladnú sklenenú dokonalosť našich nákupných chrámov. Tú zase možno považovať za predobraz vnútorného sveta Anny Sneginy: aj ona sa snaží prostredníctvom mrazivých fragmentov o dotyk večnosti.

Anna Snegina je zvláštnou kreatívnou entitou: nie je to lyrický subjekt v tradičnom ponímaní, nejde však ani o epickú postavu. Najprimeranejšie sa mi preto javí možnosť nazvať túto rétorickú stratégiu lyrickou postavou s istým mystifikačným rozmerom. Priestorom Anniných básní je pustatina vonkajšieho sveta, ktorú nedokážu uspokojivo zaplniť neónové bary, grécke reštaurácie ani sídliská. Preniká do vnútra subjektu, ktorý sa, ako púhy priesečník rôznych vplyvov a podnetov, nedokáže voči priesakom zvonka nijako brániť. Častými motívmi sú prírodné obrazy ľadu, snehu, či civilizačné prvky kovu a skla, vzývajúce čistotu a poskytujúce anestetický chlad. Znecitlivenie umožňuje dôkladný rez zdanlivo živým materiálom, odstraňuje riziko bolesti a poskytuje priestor racionálnemu uchopeniu problémov bez akýchkoľvek obmedzení, vyplývajúcich z potenciálneho pôsobenia emócií. Kým v 60-tych rokoch sa rezalo do živého (soľ do zmyslov a často i do rán), dnes sa reže do mŕtveho, resp. umŕtveného (táto hranica je veľmi krehká). Ukazuje sa však nutnosť overiť si pred aplikovaním anestézie výkonnosť srdca, aby náhodou neprestalo fungovať a aby sa podaril návrat medzi jednoznačne živých. Pocit vnútornej vyprázdnenosti je podmienený predovšetkým emocionálnou smrťou: „A v srdci zima, strašná zima./Čo si počať?“(38), „Tá najmŕtvejšia vec v izbe, to som ja. (...) Žiadne emócie./To som ja, tá najvecnejšia smrť v izbe“(39). Anna dokonca na stránke s takmer diabolským číslom použije na vyjadrenie videnia svojho ja obraz stroja: „Stroj, ktorý vzlietol/ priďaleko odo mňa, som bola ja“(66).

Nie je teda schopná citov, vzťahov, ale aj napriek tomu sa jej zdá, že má dar vnímať tzv. realitu akosi citlivejšie. Zaujímavý paradox ústi do verša: „Nie som jedna z vás!“(136), zaváňajúceho ilúziou výlučnosti, či až nadradenosti. Tieto pocity pravdepodobne pramenia z izolácie, kvôli ktorej Anna nemôže konfrontovať svoju citlivosť s citlivosťou nejakého iného subjektu. Samotu nedokáže vnímať ako prirodzenú. Pod tlakom sveta, ktorý v minulosti možno pôsobil pomerne reálne, preto klame: „Niekoho mám“(12). Samotu načrtáva ambivalentne: na jednej strane je útočiskom pred nepriateľským, neakceptovateľným vonkajším svetom, no zároveň sa z tohto prostriedku ochrany ľahko stáva väzenie. Premena vnímania je nenápadná a hranica oboch interpretácii krehká a neurčitá. Nepochybuje o existencii potenciálnej možnosti úniku z izolácie svojho modulu v podobe lásky, pretože jej existenciu priamo popiera. Znechutenie vyvoláva aj absencia autentickosti, neschopnosť úprimnosti, otvorenosti, no predovšetkým nestálosť. Subjekt pociťuje zdesenie z toho, že všetko plynie, vyvíja a mení sa. Túžba po čomsi pevnom, hmatateľnom, stabilnom a statickom sa zreteľne odráža v ustrnutom pokoji ľadovej krajiny smrti. Život ako neustály pohyb plný nedokonalostí, zmien, kompromisov, rešpektujúcich slobodu iných jedincov, tvorí ostrý kontrast s dokonalou nemennou krásou napĺňajúcou ideál absolútneho pokoja v totálnej samote – v smrti. Pokus o hľadanie istôt v ríši detstva sa končí neúspechom, pretože tajné sny sa rozbíjajú a subjekt je z detskej izby odvlečený do čiernej tmy (126). Motív temnoty je spätý s pocitom osobného prekliatia (jeden z aspektov výlučnosti). Odcudzenie tzv. reality teda spočíva práve v jej pohybe, dynamike, pulzovaní životom, tekutom charaktere dnešnej doby, ktoré Anna nie je schopná prijať, pretože ako sama tvrdí: „storočie meškám, ja nešťastná“(55).

Toto konštatovanie sa javí mimoriadne výstižné predovšetkým v spätosti s ´politickým svetonázorom´ tejto dievčiny, pravdepodobne silno poznačeným vplyvom ruského prostredia. Nevníma príkry rozpor medzi „socialistickou“ a „kapitalistickou konfekciou“(63-64), „osvietená demokracia“(13) jej nevyhovuje, pretože sa cíti byť manipulovaná prostredníctvom čipu vo svojej hlave. Na jednej strane vzýva Novomeského, Che Guevaru a revolúciu v hiphopovom rytme, zároveň túži po slobode. Deziluzívny prístup v tejto dimenzii nahrádza očarenie jednou z najväčších ilúzii histórie. Nestačí jej tá miera či forma „odkysličenej slobody“(10), ktorú súčasný systém poskytuje, no na druhej strane ani s takouto dávkou nedokáže zaobchádzať. Akoby nechcela akceptovať skutočnosť, že vysoká miera slobody je spojená so samotou či zodpovednosťou, pretože tie ju zároveň obmedzujú.

Kvantitatívne vyvážený kolektivistický kontrast Oni – My je v súvislosti s už spomenutým individualistickým pocitom výlučnosti nahradený paranoidným kontrastom Oni – Ja. Táto tendencia dosahuje svoj vrchol vo verši: „Kedysi to boli možno ľudia, ale dnes už nie“(142), kde subjekt emocionálnu impotenciu či stratu dôstojnosti pripisuje Im a odopiera Im nárok na atribút ľudskosti. Pasuje sa tým, na základe svojej výlučnosti spočívajúcej v ilúzii čistoty a dôstojnosti, za akési svedomie či dokonca sudcu. Na niektorých (našťastie nemnohých) miestach nadobúda táto tendencia rozmer moralizátorstva prostredníctvom takmer barokových naturalistických obrazov: „Mäso puchne pod sukňami dievčat“(141), „Kanalizácia smrdí. V žalúdku“(142). Obraz ľadového kráľovstva sa však prirodzene asociuje s čistotou a vznešenosťou gotického slohu, čím sa potenciálne vytvára ďalšia z metamorfóz protikladu interiéru subjektu a exteriéru tzv. reality.

Tematizuje sa problém postmoderného nominalizmu: virtuálna realita a skutočnosť sa navzájom prestupujú, splývajú, pokusy o ich rozlíšenie zlyhávajú. Proti sebe je tu položená koncepcia primárnosti tzv. reality, ktorá vtláča svoju pečať subjektu a koncept prvotnosti indivídua, kde obraz sveta je len odrazom jeho vnútorného prežívania a nastavenia pohľadu. Prázdnota na oboch stranách tak vyvoláva dojem nekonečného radu odrazov dvoch oproti sebe postavených zrkadiel bez reálneho hmotného objektu medzi nimi: „Neodrážam nič skutočné“(50). Ako reálne existujúce sa ukazujú len slová, ktoré tzv. realitu neinterpretujú, ale vytvárajú. Pod slovami si preto Anna predstavuje len slová, žijúce si vlastným životom, a unikajúce tak pôsobeniu vôle či chápaniu svojho stvoriteľa: „Budeme v slovách blúdiť/ako v leveloch a strácať životy“(132). Slová preto fungujú ako „mince mŕtvej meny“(133), ale zároveň sa nimi dá „zabíjať a zraňovať“(132).

Zbierke absolútne dominuje atmosféra smútku básnika, „ktorý ako vždy pochádza z iných krajín“(13). Melanchólia je spoločným pomenovaním pre už spomenutý stav na hranici života a smrti i pre oscilovanie medzi mimoriadne citlivou vnímavosťou a chladnou bezcitnosťou. Letmo načrtnuté pocity osobného zlyhania, ale aj sklamania či znechutenia sa miešajú s predstavou konšpiratívnej sabotáže, ktorej paranoidný rozmer ubíja motiváciu k aktivite: „Iba čakám“(12). Úporná snaha o zachovanie si ľudskej dôstojnosti sa odráža vo vzletnom, miestami takmer patetickom tóne básní. Keďže slová sú tým jedinou jestvujúcou entitou, je potrebné narábať s nimi s eleganciou, realizovať aspoň jediný fungujúci - estetický cit, pokúsiť sa pomocou ich mágie dotknúť nekonečna. Anne sa tak podarilo vytvoriť niekoľko zaujímavých obrazov, pričom vizuálne najpôsobivejšiu sú tie, v ktorých sa napĺňajú zákonitosti ľadovej ríše smrti - zastavuje sa pohyb a tým aj plynutie času: „...sneh padal tak pomaly, až sa zastavil / ako čas“(28).

Annina reflexia prejavov globalizácie, manipulatívnej sily médií či nestálosti citov, jej protirečivosť, depresia, melanchólia, apatia, alkoholizmus, promiskuita, paranoja, nuda, beznádej (140) i autodiagnóza pôsobia mimoriadne úprimne a jej naivno-roztopašným básňam sa preto dá veľmi ľahko a ochotne uveriť.